Ľudoprázdne horské hrebene pokrývajú rozpadajúce sa žulové balvany, kraj zdobia skupiny kamenných sýpok espigueiros a keď zídete do nejakej dediny, jediné, čo nájdete v tieni kostolíka je skupina starcov hrajúca domino. Jedna z posledných autentických krajín Európy sa volá Peneda-Gerês. Kozmopolitný Lisabon či turistami preplnené pláže na Algarve sa odtiaľ zdajú byť nekonečne ďaleko, a napriek tomu sa nachádzate v jednej a tej istej krajine. Národný park Peneda-Gerês v najsevernejšom cípe Portugalska akoby vzdorujúci všadeprítomnému postupu civilizácie je jeden z posledných ozajstných prírodných rajov Európy.

Žiadne veľké turistické centrá, žiadne autobusy plné výletníkov, ničím nerušené obzory. Tak ako tomu bolo pred storočiami, tak aj dnes tu vládne príroda. Pokiaľ toto dokážete oceniť, tunajší kraj vás nadchne a najskôr sa budete chcieť vrátiť. Členitá krajina národného parku Peneda-Gerês obtáča severnú časť portugalsko-španielskej hranice v miestach, kde sa hraničná línia krúti a vystupuje z údolia rieky Minho do opustených hôr. Jadrom parku sú pohoria Serra da Peneda na severe a Serra do Gerês na juhu. Svojou výškou pripomínajú Krkonoše, ale tým podobnosti končia. Podnebie je tu totiž navzdory južnej polohe celkom drsné. Prudké vetry prinášajú od neďalekého Atlantiku veľmi mnoho vlahy a horské hrebene sú od nadmorskej výšky 1100 m bezlesé. Vo vyšších polohách parku dominuje pustá krajina posiata obrovskými žulovými balvanmi. Niekde nájdete aj skalné monolity.

Keď v Peneda-Gerês zídete do údolia a pustíte sa do lesa, tak si užijú všetky vaše zmysly. Aj keď práve počas vašej návštevy nebude pršať, spoznáte veľmi rýchlo, že sa jedná o územie, kde o vodu rozhodne nie je núdza. Kmene vekovitých stromov sú obrastené chumáčmi machov a lišajníkov, potoky a riečky svieže divoké a na brehoch určite uvidíte stopy po tom, ako sa toky po prudkých dažďoch dokážu rozvodniť. Nakoniec možno aj sama cesta po ktorej pôjdete, bude napol potokom. Vody je tu toľko, že často nestačí včas odtiecť a hľadá si najľahšiu cestu. Napríklad po čistinke, kade občas prejde i nejaký ten turista. Park je zaujímavý tým, že je miestom stretnutia atlantských a stredozemských zoologických druhov. Lesy sú väčšinou pôvodné, teda v nich nikdy neprebiehala masová ťažba. Prevládajú duby, nájdu sa tu aj pínie, v nižších polohách potom eukalyptové porasty. Z divokých zvierat stretnete najskôr koňa a kamzíka, žije tu aj mačka divá alebo rys. Občas sa tu mihne aj vzácny vlk španielsky.

Na území národného parku dnes žije v dedinách necelých 10 000 ľudí a len ťažko nájdeme v západnej Európe odľahlejšiu krajinu. Na cestách nie je skoro žiadna premávka a pokiaľ prídete do jedného z hlavných tunajších "stredísk", kúpeľov Caldas do Gerês, nečakajte nič ohromného. Na námestíčku vás privíta pár ospalých obchodíkov, okolo je rozsiatych niekoľko jednoduchých penziónov a popraskaná miniatúrna kolonáda už rozhodne zažila lepšie časy. Pred dávnou dobou bol však tento kraj hospodársky omnoho dôležitejší ako dnes. Dokladajú to aj výrazné pozostatky starej rímskej cesty, ktorá prekonávala hory v priesmyku Portela do Homem kade dnes prechádza portugalsko-španielska hranica. Priamo pri bývalej colnici tu stoja tri staré rímske míľniky, ale na zaujímavejšie exempláre narazíte, keď sa pustíte po značenej ceste na portugalskú stranu kopcov. Cesta sleduje panenskú riečku, ktorá tu tečie nádherným hustým lesom, a za necelú hodinu dorazíte k väčšej skupine starobylých "pätníkov". Niektoré sú cez dva metre vysoké a v prítmí medzi vekovitými stromami pôsobia ako prízrak.

Pokiaľ sa z priesmyku Homem vydáte na sever na španielsku stranu hôr, ocitnete sa onedlho v otvorenej, z časti odlesnenej krajine. Dá sa tadeto ísť po cestičke autom, ale zaujímavejšie je vydať sa pešky po stopách niekdajšej rímskej cesty. Chodníky sú tu lepšie značené než v Portugalsku a krajina je prehľadnejšia. Dedina národného parku Peneda-Gerês pôsobí dojmom, že čas sa tu už dávno zastavil. Väčšinou ide o zoskupenia niekoľkých kamenných domov s kaplnkou či kostolíkom, sídlo je niekedy obklopené terasovitými políčkami. V takej obci väčšinou nájdete malý obchod a jednoduchú kaviareň, často s honosným názvom. Priamo pred vchodom sa niekedy povaľujú prasatá a kozy. Na rínku môžeme stretnúť stádo tunajšieho chlpatého dobytku s dlhými zakrútenými rohami. Svojrázny typ stavieb, ktoré sú typické pre severnú časť Pyrenejského polostrova, predstavujú kamenné sýpky espigueiros slúžiace na uskladnenie obilia či krmiva. Tunajší variant má pretiahnutý pôdorys, stojí na kamenných, asi meter vysokých pilieroch a jeho boky majú medzi jednotlivými kamennými blokmi úzke škáry kadiaľ prechádza vzduch. Espigueiros sa stavali väčšinou v suchej, vyvýšenej polohe, odkiaľ rýchlo odtekala voda. Sú ako samostatne tak niekedy aj v skupinách pri okraji dediny na nejakom skalnatom pahorku.

Skupina espigueiros pri pohľade z diaľky vyzerá trochu ako stádo obrích oviec, avšak kamenných. Najkrajšie skupiny kamenných sýpok sa nachádzajú v severnej časti parku v obciach Soajo a Lindoso. Každé územie v tak hlboko katolíckej krajine musí mať tiež svoje náboženské centrum. V Peneda-Gerês je to mariánske pútnické miesto Santuário de Nossa Senhora da Peneda v odľahlom údolí na severe národného parku. Dlhá cesta po kľukatej vozovke plnej najrôznejších nástrah vás privedie do miest, kde sa údolie mierne rozširuje, a tam sa pred vami objaví rozsiahly pútnický areál. Komplex síce získal dnešnú podobu až v priebehu 18. a 19. storočia, ale nemôže zaprieť svoju typickú barokovú dispozíciu. Niekoľko sto metrov dlhá vstupná cesta, lemovaná veľkými kaplnkami, vás privedie na rozmernú terasu a až z nej vychádza monumentálne schodisko vedúce k vlastnému kostolu.

Aj keď miesto leží v zapadnutom údolí, je situované tak, aby ho pozorné oko objavilo na vzdialenosť mnohých kilometrov. Vzorom pri budovaní posvätného okrsku bol slávny kostol Bom Jesús do Monte pri Brage, koniec koncov obe miesta od seba delí len asi 60 kilometrov. Hlavné náboženské slávnosti prebiehajú v Senhora da Peneda na prelome mesiaca augusta a septembra. Zbožní pútnici, a v Portugalsku i v blízkom Španielsku o nich rozhodne nie je núdza, zdolávajú schody ku kostolu po kľačiačky. Pokiaľ by ste chceli pri návšteve tejto časti národného parku okrem duše zamestnať i telo, tak hneď za kostolom začína strmá kamenná cestička, ktorá vedie hore až na hrebeň s horským jazerom. Po ceste je vidieť mohutný vodopád a keď kúsok zídete z cesty, môžete zbadať pútnický areál z vtáčej perspektívy.

Text: Denisa Arvajová

Foto: Picasaweb.com