Kto nevidel Lisabon na vlastné oči, nevie, čo je to krása, hovoria Portugalci. Najpôvabnejším príjazdom do mesta je vraj stále ešte cesta po morskej hladine. Tá vedie z Atlantického oceána cez ústie rieky Tejo do pokojného zálivu, ktorý s okolitou prírodou vytvára jeden z najkrajších prístavov na svete. Tam, na mierne sa dvíhajúcom severnom brehu, úplne obrátenom k slnku, nájdeme toto krásne mesto. To sa rozprestiera na siedmich kopcoch, pýši sa nádhernými vyzdobenými palácmi a turistov dnes a denne okúzľuje šarmom starodávnych uličiek a povestí, ale zároveň pripomína zašlý lesk zlatých časov.

Do ústia rieky Tejo vplávali ako prví so svojou flotilou okolo roku 1200 pred. n. l. Feničania. Miestu, kde zakotvili dali meno Alis Ubbo, neskôr Lisboa. Na výstavbe mesta mali veľký podiel tiež Rimania a Vizigóti. Neskôr ho na ďalších 400 rokov dobyli Maurovia. Až v roku 1147 sa kráľovi Alfonzovi I. podarilo za pomoci križiackeho vojska moslimov z mesta vypudiť. Na tomto toľko dôležitom víťazstve mala rozhodujúci podiel smrť Lisabonca Marima Moneza, ktorý sa obetavo vklinil medzi dve krídla brány kostola a umožnil tak križiakom obsadiť tento strategicky významný bod.

Od tejto chvíle sa začali mestské pokladnice plniť závratnou rýchlosťou. Lisabonské lode ovládli obchod s Afrikou a obchod rozkvital aj na pevnine. Keď navyše Vasco da Gama na konci 15. storočia objavil cestu po mori do Indie a Pedro Alvarez Cabral kolonizoval Brazíliu, stala sa z hlavného mesta Lisabonu jedna z najbohatších metropol v Európe a portugalská kráľovská ríša bola svetovou veľmocou. Kamenným svedkom tejto slávnej éry je Torre Belém, hliadková veža s nádherným cimburím stojaca pri rieke Tejo. V jej tesnej blízkosti sa z lodí vykladal tovar a poklady, s ktorými sem priplávali moreplavci.

Kráľ Manuel I. so sebou pri slávnych prechádzkach vodieval šesť slonov a tiež pantery. Aby za všetok svoj úspech poďakoval bohu, nechal pre neho postaviť veľkolepý kláštor sv. Jeronýma, ktorý je jedinečný svojou odvážnou architektúrou a výzdobou nesúcu gótsko – arabsko – indické prvky. Dokončenie tejto stavby s trojlodným kostolom zo šedo-bieleho pieskovca trvalo 60 rokov. Kláštor je jednou z mála stavieb, ktorá prežila najväčšiu katastrofu tohto mesta. Silné zemetrasenie, tri morské búrky a niekoľko požiarov zničili roku 1755 takmer celé mesto. Až 30 000 obyvateľov našlo svoju smrť pod troskami múrov, v ničivých prílivových vlnách alebo pri ohromnom požiari mesta. Celkom bolo zničených 15 000 budov, 300 palácov a tiež 110 kostolov.

Pri obnove mesta, ktorú viedol Marqués de Pombal, sa postupovalo podľa najnovších poznatkov mestskej architektúry. Jeho osvietenému prístupu Lisabon vďačí za svoju dnešnú veľkorysú podobu. Pombal napr. nechal pri rieke Tejo založiť Praça de Comércio s rozlohou 35 000 m², ktorý zdobí mesto dodnes. Triumfálny oblúk na severnej strane vedie do rovnako novo vybudovaného spodného mesta, čo je symetricky usporiadaná mestská štvrť. Na najživšom lisabonskom námestí Rossio, ktoré prilieha k spodnému mestu, ešte v roku 1820 zaživa upaľovali údajných kacírov. Odtiaľ je to len niekoľko málo krokov k výstavnej ulici Avenida de Liberdade zatienenej nespočetnými dubmi, pergolami a slnečníkmi miestnych kaviarní. Mnoho Lisabončanov si tu v dobe siesty aj cez ohromný hluk áut dopraje osviežujúci odpočinok, zatiaľ čo turisti listujú v hrubých sprievodcoch a pobehujú z miesta na miesto.

V Lisabone, meste s necelými 700 000 obyvateľmi, rozhodne nie je núdza o historické pamiatky. Návštevník tu môže vystúpiť po strmých schodoch ku Castelo São Jorge, navštíviť jedno z takmer 50 múzeí a 80 kostolov alebo vyskúšať lisabonské liatinové výťahy, ktoré spájajú jednotlivé mestské časti. Vychutnávať život a nasávať tunajšiu atmosféru je však možné aj v jednej z prastarých kaviarní pri šálke báječného espresa. Dá sa tu tiež objednať si napr. niekoľko langúst a potom si pri pohári lahodného vína vypočuť pár „fados“, známych piesní o láske a smrti.

Text: Denisa Arvajová

Foto: Google, Google Earth