Pred letiskom Portela stojí rada taxíkov. Skoro všetky svietia na bielo. Sú prázdne a čakajú na svojho zákazníka. Kto Lisabon pozná, taxíkom jazdí. V porovnaní s Prahou je to totiž podstatne lacnejšie. Taxikár v rozopnutej košeli svižne riadi svoj starší béžový mercedes, ktorých v uliciach Lisabonu jazdí asi najviac. Kvôli vysokým teplotám, ktoré sa počas letných nocí pohybujú okolo tridsať stupňov, má stiahnuté okienka. Prechádza ulicami mesta a pritom počúva rádio. Hrá totiž Benfica Lisabon. Pre miestnych je futbal národný šport číslo jeden.

Tečie krv, ale má to atmosféru…

Spoločenskou udalosťou číslo jedna sú v Portugalsku býčie zápasy. Aréna z roku 1892 sa pod náporom ľudí otriasa v základoch. Pred vchodom protestujú ochrancovia zvierat. Za zvuku, ktorý je pre býčie zápasy typický, do arény vbieha býk. Chvíľku po ňom toreador na koni. Zakaždým, keď mu zo sedla koňa vrazí do chrbta farebne zdobenú kópiu, tí, ktorí vidia niečo také prvý krát, zatvárajú oči, od ostatných sa ozýva hlasitý potlesk. Kone v kruhovej aréne predvádzajú dokonalé umenie. Pod vedením svojich jazdcov len o milimetre uskakujú býčím rohom. Robia to s takou eleganciou, až sa tají dych.

Koňom uštvaného býka potom „dorazí“ partia mladých toreadorov. Býk sa rozbieha proti ich zástupu. Prvého z nich naberá medzi rohy, aby aj s ním dobehol do skupiny ostatných. Tí sa ho snažia podržať do tej doby, než sa v rámci možností upokojí. Potom sa ozvú zvonce a do arény vbieha stádo kráv, aby si svojho býka odviedlo so sebou preč – najskôr z arény, neskôr späť na slnkom vyprahnuté pastviny. Podobne ako pri krasokorčuľovaní nasleduje ďakovačka všetkým, ktorí s býkom zápasili. Býčie zápasy neodmysliteľne patria k temperamentu Portugalcov, a pokiaľ sa chcete dotknúť ich duše, bežte sa tam pozrieť. Ponáhľať sa nemusíte, začínajú sa okolo jedenástej večer.

Nespútaná štvrť Lisabonu vonia trávou

Ostrava má Stodolní, Plzeň zase Americkú triedu. Lisabon má ale na party vymedzenú celú štvrť – Bairo Alto. Skôr než pred jedenástou nikto na drink nevyráža. Potom sa ale úzke uličky zaplnia ľuďmi. Vnútri v baroch alebo krčmičkách je prázdno. Všetci, ktorí sa prišli baviť, posedávajú, alebo sa dokonca povaľujú na chodníkoch. Postávajú opretí sami o seba alebo o múry domov. Všade na zemi sa povaľujú prázdne fľaše od všetkého možného. Okrem morskej soli je zo vzduchu cítiť aj marihuana. Druhý deň ráno by ste rovnaké ulice zrejme nespoznali. Všade je čisto, a poctivo vydláždené chodníky sa v horúcom slnku dokonca lesknú.

To, čo sa nedá zachytiť foťákom… voní

Chrumkavé košíčky s vanilkovým krémom vo vnútri a škoricou a cukrom na povrchu Pastéis de Belém – pre Portugalcov znamenajú niečo ako kult. Cukráreň, pekáreň a kaviareň v jednom Antiga Confeitaria de Belém ich vyrába už od roku 1837. Pôvodne piekla pre kráľa a honoráciu, teraz môže jej tajomstvo ochutnať každý. Recept je prísne tajný. Keď teda rovnako vyzerajúce dielo ochutnáte inde, budete sklamaní. V niekoľkých sálach starobylej kaviarne, ktorej steny sú zdobené typickými bielomodrými portugalskými kachličkami – azulejos, je plno až do neskorých hodín. Pekári musia denne napiecť niekoľko tisíc takýchto maškŕt, aby uspokojili všetkých svojich zákazníkov.

Žltá električka = cestovanie na tesno

Električková zastávka hneď pri trafike sa plní ľuďmi. Stará žltá električka, ktorá je prispôsobená tak, aby sa dokázala prepliesť uzučkými lisabonskými uličkami najstaršej časti Alfama, má meškanie. Nič neobvyklého. Zrejme musela počkať, než si niekto preparkuje, aby potom mohla prejsť. Konečne sa dohrká na zastávku. Za ňou potom ešte jedna a za chvíľku ďalšia. Jediný, kto má vo vnútri starobylého vehiklu kúsok miesta, je vodič. Ale ak k nemu sa do stiesnenej kabíny postupom času vkradne niekoľko cestujúcich. Jednak pretože vo voze nie je kde stáť, nie to ešte sedieť, a jednak preto, aby si tu lisabonskú raritu vyfotili. Ešteže okná starej električky sú neustále stiahnuté. Chýbajúce centimetre pre najrôznejšie časti tela, najčastejšie pre lakte, sa dajú nájsť práve tam. Cestovanie žltou električkou uličkami Lisabonu je skvelým zážitkom.

Text: Klára Svobodová

Foto/video: Klára Svobodová

Preklad: O.Kubáčková