www.infoglobe.sk » História

História

Rané osídlenie a začiatok stredoveku

    Územie Bosny a Hercegoviny bolo obývané už v časoch neolitu. V neskorej dobe bronzovej sa tu usídlili bojovné indoeurópske kmene, medzi ktoré patrili Ilýri a s nimi sa v 4. a 3. storočí zmiešali migrujúci Kelti. Na konci 3. storočia vypukol konflikt medzi Ilýrmi a rozpínajúcim sa Rímom, za jeho nadvlády sa tu zabývalo mnoho jeho osadníkov. Koncom 1. storočia n.l. sem dorazilo kresťanstvo. V polovici 5. storočia dobyli Ilýriu Ostrogóti, na konci 6. storočia j cisár Justinián získal späť a pripojil k svojej Byzantskej ríši. V tej dobe sem začali zo severovýchodu migrovať Slovania a začali osídľovať dnešnú Bosnu a Hercegovinu a jej okolie. Na konci 9. storočia tieto kmene boli christianizované, pričom Bosna bola pravdepodobne jedným z posledných území, ktoré tento proces podstúpilo.

Stredovek

    Bosna často menila „majiteľa“. Bývala súčasťou kráľovstva srbského a chorvátskeho a vo vrcholnom stredoveku prešla pod Uhorské kráľovstvo, pričom to o ňu súperilo s Byzanciou. Prvý bosniansky vládca, ktorý stojí za zmienku bol Ban Kulin, ktorý stál za takmer tristoročnou érou mieru a stability. Obdobie jeho panovania je spojené i so začiatkom kontroverznej bosenskej cirkvi, ktorú ako rímskokatolícka, tak pravoslávna, považovali za kacírsku. Uhry sa túto situáciu snažili využiť. Kontroverzia okolo bosenskej cirkvi ich totiž mala ospravedlniť pri snahe získať Bosnu pod svoju nadvládu. Ich snahy ochabli až po neúspešnej invázii roku 1254.

     Od tej doby až po ranné 14. storočie je bosenská história poznamenaná bojom o moc medzi rody Šubiča a Kotromaniča. Konflikt skončil v roku 1322, keď sa k vláde dostal Štepan II. Kotromanič. Do svojej smrti, 1353, stihol anektovať územie na severe i západe, vrátane časti Dalmácie. Po ňom nastúpil jeho synovec Tvrtko, ktorý musel riešiť ako spory so šľachtou, tak i vo vnútri vlastného rodu a plnú kontrolu nad krajinou získal až v roku 1367. Jeho vláda znamenala pre Bosnu mocenský i územny rozmach, ktorý vyvrcholil roku 1377, keď sa stala nezávislým kráľovstvom. Tvrtkova smrť (1391) bola začiatkom dlhého úpadku kráľovstva. V tejto dobe už Osmani začali svoju dobyvačnú kampaň a v prvá polovica 15. storočia znamenala pre Balkán vážnu hrozbu. Nakoniec, po období politickej a sociálnej nestability, Bosna roku 1463 padla. Hercegovina nasledovala o devätnásť rokov neskôr.

V osmanskom područí

      S príchodom Osmanov začala pre Bosnu nová éra. Zaviedol sa nový systém vlastníctva pôdy, reorganizovali sa administratívne jednotky a nová sociálna stratifikácia určujúca príslušnosť k triede či náboženstvu. Pretože sa Osmanskej ríši darilo expandovať do strednej Európy postupne z Bosny odpadol tlak hraničnej provincie, čo znamenalo príchod blahobytu a prosperity. Bolo založených mnoho miest, napríklad Sarajevo či Mostar, ktoré sa rýchlo stali regionálnymi centrami obchodu a mestskej kultúry. Na ich rozvoji sa podieľali i rôzni sultáni a guvernéri, ktorí v nich financovali výstavbu dôležitých stavieb. Samotní Bosňania hrali v kultúrnej i politickej histórii impéria často dôležité role. Bosenskí vojaci tvorili veľké zložky osmanskej armády v bitkách pri Moháči a na Krbavskom poli. Množstvo ďalších sa prepracovalo skrze vojenskú byrokraciu až na priečky generálov, admirálov a veľkých vezírov.

     Vojenské neúspechy na konci 17. storočia a Karlowitzský mier z roku 1699 znamenali, že sa z Bosny stala opäť najzápadnejšia provincia ríše. Nasledujúce storočie bolo poznamenené ďalšími vojenskými neúspechmi, mnohými civilnými nepokojmi a niekoľkými morovými epidémiami. To a ďalšie udalosti, vrátane Bosnou nechcených reforiem, vyvrcholilo roku 1831  v povstanie Husajna Gradaščeviča, i keď bolo neúspešné naštartovalo vlnu protiosmanských nálad. Selské povstanie roku 1875 prerástlo v hercegovinské povstanie, ktoré sa rozšírilo do niekoľkých ďalších balkánskych štátov a veľké mocnosti prinútilo k tomu, aby Osmanskú ríšu, skrze berlínsku zmluvu z roku 1878, donútili predať správu krajiny Rakúsko-Uhorsku.

   

Rakúsko-Uhorské intermezzo

     Rakúsko-uhorské okupačné jednotky museli hneď potlačiť ozbrojený odpor, avšak predovšetkým v Hercegovine nespokojnosť pretrvávala. Čoskoro sa situácia stabilizovala natoľko, že tu rakúsko-uhorský úradníci zaviedli reformy, ktoré by Bosnu a Hercegovinu pretvorili v modelovú kolóniu. Tým chceli mimo iného dosiahnuť i rozplynutie rodiaceho sa juhoslovanského nacionalizmu. 

     Rakúsko-Uhorsko bolo so svojou novou politikou na jednej strane úspešné, predovšetkým z ekonomického hľadiska, avšak nepodarilo sa mu utlmiť rastúce prejavy nacionalizmu. V polovici 19. storočia sa sem z Chorvátska a Srbska rozšíril koncept národnosti a v desiatich rokoch 20. storočia sa nacionalizmus stal integrálnym faktorom bosenskej politiky.

     Idea unifikovaného juhoslovanského štátu, do čela ktorého sa malo postaviť Srbsko, sa v tej dobe stala populárnou politickou ideológiou. Keď sa Rakúsko-Uhorsko rozhodlo roku 1908 Bosnu a Hercegovinu formálne anektovať, nacionalisti pocítili nutnosť jednať. Všetko vyvrcholilo 28. júna 1914, keď mladý srbský nacionalista Gavrilo Princip v Sarajeve zavraždil následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda. Táto udalosť zapôsobila ako rozbuška pre prvý výbuch prvej svetovej vojny.

Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov

     Po vojne bola Bosna včlenená do juhoslovanského SHS. Politický život v Bosne bol charakteristický dvoma hlavnými trendmi: sociálnymi a ekonomickými nepokojmi kvôli prerozdeleniu pôdy.  Založenie kráľovstva Juhoslávie v roku 1929 so sebou prinieslo premenenie administratívnych regiónov na banáty, ktoré sa naschvál vyhli všetkým historickým a etnickým hraniciam a tak vymazali akékoľvek stopy po bosenskej entite. Srbsko-chorvátske spory o podobu vnútornej štruktúry Juhoslávie pokračovali v duchu minimálneho či žiadneho záujmu o vytvorenie bosenského regiónu. Keď bola v roku 1939 podpísaná dohoda Cvetkovič-Maček, vznikol chorvátsky banát, čo v podstate nebolo nič iného než rozpoltenie Bosny medzi Srbsko a Chorvátsko. V tej dobe sa zahraničná politika Juhoslávie začala zaoberať rastúcou hrozbou zo strany Nemecka, resp. Tretej ríše. Nakoniec bola Juhoslávia dňa 6. apríla 1941 obsadená hitlerovskými vojskami.

Druhá svetová vojna

     Bosna sa počas druhej svetovej vojny stala súčasťou nemeckého bábkového štátu Chorvátska. To znamenalo, že sa ho dotkla rozsiahla perzekúcia - židovská populácia bola takmer vyhubená. Srbské nacionalistické a roajalistické hnutie sa premenilo v partizánsky odboj, ktorý však mal neblahý následok v tom, že partizáni často páchali zverstvá na bosenských moslimoch. V reakcii na toto sa niekoľko bosensko-moslimských paramilitaristických  jednotiek pripojilo k Ose, aby Srbom ich zverstvá oplatili. 

     Roku 1941 sa na scéne objavil Josip Broz Tito, ktorý zorganizoval vlastný multietnický odboj. Dňa 25. novembra 1943 sa antifašistický Výbor pre národné oslobodenie Juhoslávie s Titom vo vedení na ustanovujúcej konferencii v Jajce rozhodol, že hranice Bosny a Hercegoviny budú v povojnovej Juhoslávii obnovené v rozsahu z dôb Osmanskej ríše. Titov odboj bol pre svoje úspechy podporený Spojencami a na konci vojny to vyústilo vo vznik socialistickej Juhoslávie a v ústave z roku 1946 je Bosna a Hercegovina oficiálne prehlásená za jednu zo šiestich ustanovujúcich republík nového štátu.

Od vojny k vojne

     Pre svoju výhodnu strategickú polohu bola povojnová Bosna vybraná ako centrum vojenského priemyslu, čo viedlo k tomu, že sa v Bosne koncentrovalo značné množstvo armádneho materiálu a personálu. Inak bola Bosenská existencia vo vnútri Juhoslávie v zásade prosperujúca. Navyše vďaka juhoslovanskej doktríne „bratstva a jednoty“ sa multietnická bosenská spoločnosť úspešne vyvíjala ako kultúrne, tak i sociálne.

     Behom 50., 60., a 70. rokov sa začala formovať silná bosenská politická elita (predstavovaná predovšetkým Džemalom Bijedičom, Brankom Mikuličom a Hamdijou Pozderačom), ktorá posilňovala a ochraňovala zvrchovanosť Bosny a Hercegoviny. Ich snahy boli základom snáh o bosenskú nezávislosť, ktorá posilnila predovšetkým počas zmäteného obdobia po Titovej smrti (1980). S pádom socialistickej Juhoslávie bola komunistická doktrína tolerancie zahodená a tým sa vytvorili príležitosti, aby nacionalistické hnutie šírilo svoj vplyv.

     Po parlamentných voľbách v roku 1990 dominovali národnému hnutiu tri strany reprezentujúce tri rôzne etniká, ktoré chceli komunistov zbaviť moci. Chorvátsko a Slovinsko, ktoré následne vyhlásili nezávislosť, ktorú nasledovala vojna, dostali Bosnu a Hercegovinu so svojimi tromi národmi do ťažko riešiteľnej situácie. Bol to rozpor, či v Juhoslávii zostať (silno podporovaný Srbmi) či sa od nej oddeliť (populárne medzi Bosňanmi a Chorvátmi). Deklarácia zvrchovanosti z októbra 1991 bola nasledovaná referendom za nezávislosť na Juhoslávii v marci 1992, ktoré bolo bosenskými Srbmi bojkotované. Referenda sa zúčastnilo 64% obyvateľov, pričom 98% sa vyslovilo za nezávislosť, takže z Bosny a Hercegoviny sa stal samostatný štát. Nasledovala vypätá doba, počas ktorej sa zvyšoval počet ozbrojených stretnutí, až 6. apríla vypukla otvorená vojna. Medzinárodne uznanie Bosny a Hercegoviny znamenalo, že sa JNA (juhoslovanská ľudová armáda) oficiálne stiahla z bosenského územia. Avšak mnoho jej srbských príslušníkov sa pripojilo k srbskej armáde. Vďaka použitiu výzbroje zo skladov JNA v Bosne a podpore dobrovoľníkov, boli srbské ofenzívy v roku 1992 úspešné a získali kontrolu nad väčšinou krajiny. Po podpísaní Washingtonských dohôd z marca 1994 vznikla Federácia Bosny a Hercegoviny. To ale neznamenalo koniec bojov. V júli 1995 došlo k hrozným udalostiam v Srebrenici, kde bolo zavraždených cez dve tisícky bosenských mužov. Až podpísanie Daytonskej dohody v Paríži medzi Slinom Izetbegovičom (Bosna a Hercegovina) Franjom Furmanom (Chorvátsko) a Slobodanom Miloševičom (Juhoslávia) prinieslo koniec bojov. Avšak vojna bola krutá. Za tri roky znamenala smrť pre deväťdesiat päť až sto tisíc ľudí a z ďalších dvoch miliónov spravila utečencov.

 

Text: Maxim Kucer

Preložila: Oľga Kubáčková

Foto: Wikipedia.org


Lokácia:

Bosna a Hercegovina
Kalendár akcií:

Partneri:

Aj vďaka vám sme získali certifikát:

Dôveryhodná firma 2017

 

Fotosúťaž:

V tejto chvíli nie je žiadna súťaž aktívna. Predchádzajúce súťaže nájdete v našom archíve súťaží.

Aktuality:

27.3.2024
Portál Infoglobe vám s láskou a prianím všetkého najlepšieho želá tie najkrajšie veľkonočné dni.
Nech vám Veľká noc prinesie veľa radosti, šťastia, zdravia, pokoja i splnených cestovateľských túžob.
20.3.2024
Druhé tohtoročné číslo časopisu Krásy Slovenska prináša zaujímavý rozhovor s dobrovoľným horským záchranárom, horským sprievodcom a tatranským nosičom Štefanom Bačkorom, predstaví príťažlivosť Kysuckých bradiel a ponúkne aj cykloturistiku krížom-krážom Malými Karpatami.
1.3.2024
Nádherný klenot cisárskeho dedičstva, zámok Schloss Hof otvára svoju veľkolepú hlavnú sezónu 9. marca 2024. Jedinečný komplex budov s luxusne zariadenými zámockými komnatami, barokovými záhradami a rozsiahlym statkom na ploche takmer 70 hektárov, tvorí umelecký celok a pozýva na nezabudnuteľnú cestu časom.
Archív aktualit

Do osobitej pozornosti:

Oznamy a upozornenia pred cestovaním do zahraničia nájdete TU

 

(vrátane výskytu koronavírusu COVID-19 či vojnového konfliktu na Ukrajine).

.

Pridajte sa a súťažte!

Každý týždeň na facebooku nová súťaž o hodnotné ceny!

Najčítanejšie články:

Mobilná aplikácia :

aplikácia Infoglobe

stiahnuť zadarmo pre Androidstiahnuť zadarmo pre iPhone 

 

Interaktívne katalógy:

Ďakujeme:

Google hodnotenie

dnes:štvrtok 28. 3. 2024
sviatok:

TIP: Pre vaše zariadenie je k dispozícii mobilná aplikácia INFOGLOBE, stiahnuť TU.

X

TIP: Pre vaše zariadenie je k dispozícii mobilná aplikácia INFOGLOBE, stiahnuť TU.

X